|
Rubrika určená výmene názorov členov Slovenskej komory architektov a architektonickej odbornej verejnosti. Redakcia nezasahuje do obsahu podpísaných a neanonymných príspevkov. Korektný a podpísaný názor týkajúci sa problematiky našej profesie, jej legislatívy a vzájomných vzťahov tu bude zverejnený. Názory redakcie sa nemusia zhodovať s názormi pisateľov. Reakcie na publikované názory sú vítané. Príspevky do rubriky posielajte emailom na: informacie@komarch.sk
Etické výzvy architektonických súťaží na Slovensku z pohľadu účastníka
Prednedávnom sme boli oslovení českým časopisom ERA 21 aby sme odpovedali na otázku, aké sú podľa nás najväčšie výzvy súčasnej architektonickej praxe. Okrem iného sme odpovedali aj nasledovné: “Aktuálne máme problém s etikou architektonickeho súťaženia. Nejasnosť toho, kto môže a kto nemôže oboslať súťaž, lobbing pri získavaní zákazok a celková netransparentnosť súťaží – nás, ako mladý ateliér veľmi trápi. Inštitúcie, ktoré sú poverené zo zákona dohľadom nad korektnosťou týchto vecí, často zlyhávajú.“ ¹
Veľmi nerád obraciam svoju kritiku smerom ku komore, vnímam ju ako svoju stavovskú organizáciu a práve preto považujem za svoju povinnosť poukázať na problémy, ktoré určite netrápia iba mňa a mojich najbližších kolegov.
Moja kritika sa zakladá na veľmi čerstvej skúsenosti z architektonickej súťaže, ktorú ani nemusím menovať, všetci čo sledujú aktuálne dianie, si osoby a obsadenie doplnia bez problémov sami. Náš návrh bol v danej súťaži, vyhodnotenej v novembri 2006 ocenený druhou zvýšenou cenou - na treťom mieste nebol nikto. Protest, ktorý som adresoval vypisovateľovi súťaže a následné podanie na etický výbor SKA sa zakladali na fakte, že víťazom sa stali architekti, ktorí majú na svojej webovej stránke hneď niekoľko projektov, kde figurujú ako spoluautori s človekom, ktorý viedol rokovanie poroty v predmetnej súťaži. Súťažné podmienky obsahujú obligátnu stať o zo súťaže vylúčených osobách, kde sa používa formulácia spolupracovník. Akokoľvek veľmi sa budete snažiť, nikde nezistíte, kto sa považuje za spolupracovníka. Bolo by správne, keby sa to v súťažnom poriadku explicitne zadefinovalo a takto by sa predišlo podobným problémom. Alebo to nemáme zadefinované účelovo?… Raz si to vyložíme tak a inokedy zasa inak?
Podľa môjho subjektívneho názoru, ak je niekto spolupodpísaný pod projektom, ak má niekto zmluvný či fakturačný vzťah s členom poroty, je jeho spolupracovníkom a teda osobou vylúčenou zo súťaže. Obzvlášť – pokiaľ sa to celé odohráva v rozmedzí pár mesiacov toho istého roka, kedy beží daná súťaž - ako to bolo vo vyššie spomínanom prípade o to viac, že nejde o jednorázovú, ale dlhodobú „spoluprácu“.
Pojem spolupracovník je vágny. Slovensko je malé a veľa ľudí tu má rôzne formy spolupráce. Kladiem si však otázku: mohol onen porotca poznať rukopis, grafiku, postupy daného tímu na základe toho, že v nedávnej minulosti pracovali spolu na projektoch? Áno, pravdepodobne mohol. Bolo v tom prípade jeho hodnotenie súťažných návrhov objektívne? Na toto neviem odpovedať a nechávam to na tvoj úsudok, ctený čitateľ.
Pozrime sa na to z druhej strany: autori oboslali súťaž a nevšimli si, že v porote je človek, s ktorým majú nejaký vzťah? A človek, ktorý podľa protokolu viedol hodnotenie poroty nevedel, že projekt, ktorý navrhol na prvú cenu je návrh jeho spolupracovníkov? Veľmi málo pravdepodobné, nemyslíte? Podotýkam, že táto súťaž bola dvojkolová, čo je v tomto kontexte – ako iste uznáte vcelku relevantný fakt. Na architektonických internetových fórach sa otvorene hovorí o „prihraní si“ zákazky samotným porotcom. Ponechávam to bez komentára, pretože mi neprináleží komentovať anonymné názory na diskusných fórach.
Keďže sa v poli ostatných „porazených“ nenašiel nikto s odvahou oponovať rozhodnutiu poroty, je vysoko pravdepodobné, že moje protesty sú vnímané ako lamentovanie „toho, kto prehral“. Beriem vedome na seba toto riziko a myslím si, že takýto pohľad je veľmi zjednodušený. Obzvlášť v situácii, keď mnoho našich mladých kolegov rezignovalo na slovenské architektonické súťaže s odôvodnením, že sú netransparentné a manipulované. Tento fakt je hodný zamyslenia tých, ktorí majú v Slovenskej komore architektov na starosti práve túto problematiku, teda transparentnosť súťaží a verejného obstarávania.
Nechcem zbytočne moralizovať, ale nedá mi nezamyslieť sa nad touto situáciou. My architekti, sme len ľudia. Zanechávame za sebou stopu, niekto výraznejšiu, niekto menej výraznú, každý ctíme a reprezentujeme určité hodnoty. Spôsob, ktorým získavame zákazky, je individuálny. Súťaže tu boli odjakživa na to, aby bol výber pokiaľ možno čo najobjektívnejší. Odpusťte, ale keby som mal získať zákazku alebo akýkoľvek profit podobným spôsobom ako som načrtol vyššie, pripadal by som si naozaj veľmi úboho.
Preto som prijal rozhodnutie etického výboru, ktoré prišlo 2 (slovom dva) mesiace po mojom podaní, s nadhľadom. Dovolím si z neho citovať: „po rozsiahlej analýze konštatuje, že etický poriadok a ani súťažné podmienky neboli porušené vzhľadom na skutočnosť, že členovia súťažného kolektívu architekti H,K a K nie sú v zmysle súťažných podmienok klasifikovaní ako spolupracovníci Ing. arch. Š, člena súťažnej poroty.“ Formulácia skoro ako zo známej Hellerovej knihy.
Chápem to tak, že neexistuje jasná definícia pojmu spolupracovník a teda osoba vylúčená zo súťaže. A to so všetkými dôsledkami. Pokiaľ to takto ostane, milí kolegovia, nečudujme sa takýmto protestom ako je ten môj, nečudujme sa neúčasti mladej generácie architektov v súťažiach a celkovej úrovni súťaženia a architektúry na Slovensku.
Ing. arch. Irakli Eristavi
Pozn.:
1.) ERA 21 č. 1/2007. Téma čísla Etika architektúry. ERA 21, Brno 2007
Holanďania postavia miliardové Fórum (v Prešove)
Každý Prešovčan pozná veľké panelové parkovisko pod obchodným domom TESCO v Prešove. Kedysi – za primátorovania p. Kopčáka – tam mesto pripravovalo výstavbu krytej plavárne, ktorá sa našťastie nerealizovala a ostalo iba pri projektoch. V ďalších rokoch sa mestské zastupiteľstvo pokúšalo viackrát pomocou súťaže nájsť vhodného investora pre výstavbu polyfunkčného objektu na tejto lokalite. Po prvých neúspešných pokusoch bola nakoniec vypísaná verejná súťaž, ktorej cieľom bolo získať ponuky na najvyššiu možnú cenu za mestské pozemky spolu s návrhom architektonického riešenia stavby.
Súťažné elaboráty predložili 19. apríla 2006 šiesti investori. Porota určila poradie, podľa informácií Prešovského večerníka 26. 4. 2006 najvyššiu ponuku predložila pražská spoločnosť s ručením obmedzeným PLAZA CENTERS CZECH REPUBLIC, v celkovej výške 83 miliónov korún za pozemky. Neskôr malo údajne mesto vyzvať dvoch najvyššie umiestnených investorov, aby predložili akési „dodatočné cenové ponuky“. Potom bolo dlhší čas ticho.
V druhej polovici decembra v tzv. „schránkovej“ Pravde bol zverejnený článok „Holanďania postavia miliardové Fórum“, ktorý okrem niekoľkých informácií o rozsahu pripravovanej investície uviedol, že v novembri mesto Prešov uzavrelo zmluvu o odpredaji pozemkov za 121 mil. Sk s holandskou spoločnosťou MULTIDEVELOPEMENT, s ktorou boli nadviazané kontakty už v januári 2006. Článok bol doplnený niekoľkými obrázkami, ktoré oboznamovali verejnosť s investorovými predstavami o tejto významnej stavbe. Tieto obrázky boli vlastne dôvodom mojej reakcie.
Ako architekt – Prešovčan – a ako jeden zo súťažiacich z apríla 2006 som prekvapený úrovňou návrhu investora, ktorý v mojich očiach laickým spôsobom – a rukou neumelou, ako sa hovorí – predstavuje náznak niečoho, čo sa diametrálne rozchádza s mojou predstavou o architektúre miliardovej investície v súčasnosti, a na najkrajšej, najcennejšej – a poslednej – lokalite v centre mesta.
Myslím si, že v žiadnom meste na Slovensku – od Bratislavy po Humenné – si naši občania nezaslúžia takýto trest za to, že mestu sa podarilo napriek desaťročiam socializmu nezastavať tento pozemok, ktorý je ako stvorený pre výstavbu polyfunkčného objektu, a ktorý môže splniť aj tie najnáročnejšie požiadavky Prešovčanov.
Ak už mesto Prešov urobilo takýto závažný krok, a má investora, ktorý je ochotný zaplatiť dobrú cenu za lukratívne mestské pozemky a vybudovať na nich za 1 miliardu podzemné garáže, maloobchodné jednotky, kancelárie, kino, reštauráciu, tržnicu a pod. dúfam, že je v moci mesta presadenie takého architektonického riešenia, ktoré zodpovedá súčasnosti. Nové mestské zastupiteľstvo a nový primátor by urobili záslužný krok, keby presvedčili investora, že občania si v tejto lokalite zaslúžia maximálnu kvalitu.
Na Slovensku – a aj v Prešove – je dosť architektov, ktorí by vedeli s maximálnym nasadením výrazne prispieť k úrovni riešenia tejto stavby – napríklad vo verejnej architektonickej súťaži, ktorej podmienky by boli v súlade s predstavami Slovenskej komory architektov. Takto sa totiž postupuje v niektorých iných mestách, a samozrejme v celej kultúrnej Európe.
Takýto postup sa v Prešove osvedčil – napríklad pri súťaži na riešenie revitalizácie bytového fondu medzi Sabinovskou a Majakovského ulicou, ktorej výsledok je teraz v realizácii.
Ostáva mi nakoniec uviesť aj malú epizódu pri verejnej televíznej diskusii v Čiernom orlovi v súvislosti s pripravovanou plavárňou. Vtedajší primátor sa ma opýtal, prečo sme (architekti) proti tejto plavárni. Vtedy som mu povedal, žeby bolo škoda túto lokalitu zabudovať smiešnou plavárňou, na ktorú mesto ani nemá dosť prostriedkov. A na otázku, čo si teda myslím, že by bolo treba urobiť, som povedal – ak nemá mesto dosť prostriedkov na to, aby v tejto lokalite realizovalo objekt za niekoľko miliárd, v ktorom by popri iných veciach mohla byť aj plaváreň, tak nech nechá pozemok stáť ako parkovisko ďalšie desaťročia, kým nepríde investor, ktorý na to má.
Teraz je len otázka, či sa už tak stalo.
Dodatok :
Keď som po uverejnení tohto článku pátral po podrobnostiach, viacerí kolegovia ma odkázali na nášho prešovského regionálneho zástupcu komory, lebo ten vraj vie o tejto problematike viac.
Nuž som za ním ako zástupcom komory zašiel, dal som mu kópiu článku a naozaj som sa niečo dozvedel.
Dozvedel som sa, že vlastne on je v podstate v službách spomenutého developera (dal mi aj pekné prospekty o jeho doterajších realizáciách v zahraničí) a s konštatovaním, že veď súťaž už bola, veď si sa jej aj ty zúčastnil – mi povedal, že ako náš regionálny zástupca v tejto veci nemieni urobiť nič, lebo „veci už aj tak pokročili ďalej . . . „
Nuž teda zdôrazňujem že architektonická súťaž, o akej som v článku písal, nebola.
A podľa môjho názoru – mala by byť.
Ing. arch. Pavol Lieskovský
|