|
Už onedlho sa skončí dvojročné volebné obdobie orgánov Slovenskej komory architektov. Nové voľby určia to, akým smerom sa komora bude uberať v nasledujúcom období.
Pri tejto príležitosti som rozmýšľal nad vlastnými skúsenosťami z pôsobenia v predstavenstve a dvoch výboroch. Musím priznať, že na začiatku boli moje predstavy o fungovaní a zmysle komory mierne skreslené. Až v priebehu týchto dvoch rokov som si uvedomil, že komora je skutočne samosprávna inštitúcia. Teda to, ako funguje alebo nefunguje, je v skutočnosti výsledkom prístupu a angažovanosti všetkých členov, a nie len pár ľudí z predstavenstva. Predstavenstvo – to sú architekti v úplne rovnakej pozícii ako ostatní členovia. Jediný rozdiel je v miere angažovanosti v prospech spoločných cieľov, často na úkor vlastnej rodiny a práce a samozrejme väčšinou bezplatne.
Jedna z mojich otázok na začiatku bola: aký zmysel má komora, načo je potrebná táto námaha, prečo je nutná takáto formálna angažovanosť? Vďaka aktívnej účasti v nej som si uvedomil, že komora je vlastne nátlaková (alebo moderne povedané lobbingová) skupina ľudí, ktorých spájajú rovnaké ciele. Ako silná inštitúcia môže efektívnejšie vystupovať proti iným zoskupeniam, vo veciach verejných sa môže angažovať na základe silnejšieho mandátu, dokáže presadzovať zákony a dosiahnuť tak v konečnom dôsledku oveľa viac ako jednotlivci.
Faktom je, že v rámci komory sa počas týchto dvoch rokov podarilo zrealizovať viacero prospešných vecí. Spomeniem prípravu oficiálneho dokumentu slovenskej architektonickej politiky, kvôli predčasným voľbám doteraz neprijatého v parlamente (P. Pásztor), ďalej zmenu zákona o verejnom obstarávaní a tým zásadné rozšírenie možností vypisovania architektonických súťaží (JUDr. Hutta), prácu na novele stavebného zákona (M. Kropiláková, I. Pleidel, J. Šujan), rozbehla sa www stránka, dokončuje sa digitálna forma Registra architektonických diel, rozbehli sa prvé projekty vzdelávania, pripravuje sa sprístupnenie databázy STN v digitálnej forme, CE.ZA.AR si vytvoril pevné miesto medzi prehliadkami architektonických diel. Určite som nestihol vymenovať všetko, čo sa podarilo urobiť či pripraviť. Samozrejme veľa je aj toho, čo sa nestihlo urobiť. Napríklad ja som si predsavzal pripraviť jednoduchý manuál pre vypisovateľov architektonických súťaží, ale zostal nedokončený.
Na základe týchto skúseností sa môj pohľad na chápanie zmyslu komory zmenil. Dnes mi je jasné, že nevyrieši moje konkrétne problémy s dodávateľmi, klientami či úradmi. Nevyrieši ani to, či získam zákazku a koľko za ňu dostanem. Komora je tu na niečo úplne iné - je to otvorená platforma určená na podporu architektov. Je otvorená pre všetkých, ktorí ju chcú využiť. Mám pocit, že takto chápaná komora je zmysluplná a viem, že za svoje ročné príspevky dostávam naspäť primeranú protihodnotu.
Na záver - moja nedávna skúsenosť je, že na komoru sa nadáva v Čechách, nadáva sa v Grécku, nadáva sa proste všade. Asi to tak má byť, na úplnú spokojnosť nie je nikdy dôvod a nové podnety sú potrebné. Skutočné zlá by bola iba naša ľahojstajnosť k veciam verejným.
Matej Siebert
|