Informácie SKA
 
REVITALIZÁCIA TOKU DUBOVÁ V PIEŠŤANOCH
 

Na začiatku tohto projektu bol „škaredý potok“ Dubová, patriaci Povodiu Váhu. Potok, ktorý sa vinie od obce Čachtice až po vodnú plochu Sĺňavy. Preteká cez mesto Piešťany, v ktorom sa začala jeho obnova v kilometri 4,32 až 5,27. Autormi revitalizácie sú: krajinná architektka Ing. Eva Wernerová, architekti Ing. arch. Igor Bučenec a Ing. arch. Peter Pospiech. Za svoju realizáciu získali Cenu za architektúru CE • ZA • AR 2008 v kategórii Exteriér.


- Exteriér ako kategória je pomerne málo obsadzovaná realizovanými dielami. Minulý rok nebola udelená vôbec, v roku 2006 bola udelená pešej zóne v Piešťanoch, v roku 2005 tiež nebola udelená. Prečo ste sa rozhodli časť vašej realizácie prihlásiť do súťaže?
E.W.: Potešilo ma, že kategória bola otvorená a prihlásili sa do nej diela, ktoré si medzi sebou konkurovali. Mám pocit, že budovy sú bez exteriéru akoby vytrhnuté z kontextu a viem, že svojou prácou ich môžem do kontextu uviesť, či posunúť ich kvalitatívne ďalej. Mám pocit, že stavebná architektúra na Slovensku je častokrát projektovaná bez kontextu – okolia, v ktorom má stáť. Po spoločných úvahách sme sa rozhodli dielo prihlásiť do súťaže.

I.B.: Musím povedať, že prihlásenie bolo iniciatívou pani Wernerovej, ako aj realizácia „revitalizácie toku Dubová“ je zväčša jej zásluha. Ona projektovala štúdiu celého toku. To, čo je doteraz zrealizované, je iba jeden kilometer územia. Plánuje sa to revitalizovať až po Čachtice aj s krajinnou časťou a až vtedy bude mať projekt patričnú odozvu a úspech. Na tomto projekte síce nie je vidieť symbióza exteriéru a budov, pretože tento projekt je zameraný sám na seba. Ale dá sa porovnať, ako sa môže pri revitalizácii s tokom pracovať, keďže v dnešnej dobe prebieha niekoľko revitalizácií tokov: napríklad revitalizácia toku Myjava cez mesto Myjava, kde to zatiaľ vyzerá tak, že rieka prebehne cez mesto neprístupná v tri metre hlbokom betónovom koryte. Myslím si, že takýmto prístupom sa nezlepšuje kvalita životného prostredia v mestskom priestore.


- Pani Wernerová je krajinná architektka, vy ste stavební architekti, teraz vo vašom ateliéri mám možnosť pozorovať, že spolupracujete už aj na iných projektoch. Ako vznikla vaša spolupráca na „revitalizácii toku Dubová“.
E.W.: Ja som oslovila kolegov, pretože si myslím, že takýto projekt si vyžaduje prácu v tandeme, či v symbióze povolaní, pretože štúdiu spracovával biológ, zoológ, hydrológ a ďaľšie povolania. Ja, ako krajinná architektka, som sa projekt pokúsila zastrešiť. Pri realizácii to muselo mať ruku architekta. Chcela som, aby každá lavička, most mali svoj osobitý akcent, pretože ľudia, ktorí sa tam budú pohybovať, si skôr všimnú vizualitu drobnej architektúry ako to, či rieka má čistejšie koryto. To už je raz tak. Esteticky sme drobnú architektúru realizovali z prírodných materiálov – dreva, pretože ideou bolo, aby to pôsobilo nenásilne, prirodzene.


- Možno by bolo dobré ozrejmiť, o čom celý projekt „revitalizácie toku Dubová“ je, kto je jeho investorom, koho to bol nápad revitalizovať „škaredý a zabudnutý potok“ uprostred mesta Piešťany.
E.W.: Spomenula som si na to, že som tam stála pri toku Dubová pred piatimi rokmi a plávala v ňom chladnička. Skutočne, vtedy to bol veľmi škaredý a zanedbaný potok. Dnes mám pocit, že už by sa to hádam ani nestalo. V minulosti boli takéto toky považované ako odpadové. Ľudia prišli a vysypali tam smeti, poprípade tam ústila kanalizácia. V súčasnosti je to odstránené, pretože čistá voda je podmienkou.
Prvá myšlienka revitalizácie toku Dubová vznikla na Mestskom úrade v Piešťanoch po rozhovoroch s prednostkou Mestského úradu RNDr. Denisou Bartošovou, ktorá ako doktorka prírodných vied má záujem tento potok zatraktívniť pre verejnosť. Táto myšlienka sa potom rozvíjala, išlo nielen o vyčistenie potoka, ale o revitalizáciu – oživenie, ktoré zasahovalo do okolia potoka – do exteriéru, ale aj do krajiny. Celý tento projekt revitalizácie má dĺžku asi 30 km, z toho v Piešťanoch je 9 km. Piešťanská revitalizácia je rozdelená na deväť častí, pretože finančne je to dosť nákladný projekt. Začalo sa úsekom v kilometri 4,32 až 5,27, ktorý sme prihlásili do Ceny za architektúru CE•ZA•AR 2008.
Samozrejme vízia je, aby revitalizácia tohto územia siahala až po Čachtice, ale keďže na vidieku vlastníctvo pozemkov siaha až priamo k potoku, tak celá bureaukratická príprava bude trvať zrejme veľmi dlho. Ale je to náša vízia, skôr dospelácky sen.


- Čo bolo prvotnou ideou tohto projektu: vyčistiť potok alebo vytvoriť cyklistickú trasu?
P.P.: Vytvoriť cyklochodník severojužným smerom, to je jedna z vecí, ktoré sa na projekt postupne a prirodzene „nabaľovali“. K tomu sa pridala ochota Povodia Váhu, ktorý znížil už nefunkčný val, ďalším bolo obnovenie vzrastlej zelene.

E.W.: Bola tam storočná alej, ktorá bola nebezpečná. Bolo to územie nikoho, územie smetí. Celkovo to spelo k zmene. Najväčšiu odozvu majú zrejme cyklotrasy, pričom tie boli najskôr druhotné. Ohlas majú zrejme preto, lebo nikde inde v meste nie je možné ich oddeliť a vybudovať sólo bez chodcov a dopravy.


- Počula som od nich, že celé to územnie bude „pekné“ až o pár rokov.
I.B.: Máme takú „teóriu o nepriamej úmere“ – s pribúdajúcimi rokmi budú stavebné prvky a mobiliár vyzerať horšie a parková zeleň bude krajšia.Behom piatich rokov bude nová nasadená zeleň vyzerať tak, ako by mala. Porota nevidela ako to vyzeralo predtým: skoro krajinné prostredie s miernym valom a s alejou starých agátov. Dosť často sa tam pohybujem, mám pocit, že očakávaná funkcia spojenia človeka s vodou sa naplnila.

- Rozprávame sa o krajinnom diele alebo o revitalizácii v krajine. Ako ste spomínali, pracovalo na tom dosť veľa povolaní od hydrológa až po zoológa. Kto mal pri realizácii hlavné slovo?
E.W.: Asi sme spravili niečo nevedomky, pretože sa nás na to všetci pýtajú. Väčšinou to býva tak, že architekt si prizýva krajinného či záhradného architekta. Naša spolupráca začala fungovať tak, že ja som si ako krajinná architektka prizvala architektov. Naozaj som si myslela, že estetika drobnej architektúry a stavebné prvky sú vecami architektov. Lenže celá revitalizácia je úsek široký asi päťdesiat metrov a dlhý jeden kilometer a keď sa na to pozrieme v celkovom meradle, sú to hektáre zelene, tak hlavným inžinierom projektu je krajinný architekt. Musím povedať, že takéto rozsiahle dielo sa nedá realizovať bez spomínaných štúdií napríklad hydrológa, ktorý presne povie, či sa má tok meandrovať, ako ho čistiť, ako upraviť brehy. Do toho vstupujú štúdie botanika, zoológa, ktorí ozrejmili zastúpenie pôvodných druhov rastlín, ktoré bolo potrebné znova vrátiť do krajiny. Spolupráca na revitalizácii vodného toku Dubová je naozaj interdisciplinárna.
Musím vyzdvihnúť spoluprácu s Povodím Váhu. Oproti trendu v minulosti, keď sa rieky zakrývali a prebetonovávali, teraz nastúpili „do vlaku“ revitalizácie vodného toku, kde boli schopní napríklad odviesť kilometer dlhý val (vysoký dva metre). Odviedli tam veľa práce.
Myslím si, že revitalizácie tokov čaká viacej slovenských miest, niekde sa to už deje, niekde na to príde čas. Niekde sú tieto toky bez povšimnutia a namiesto toho sa budujú umelé potôčiky na hlavných námestiach za ťažké milióny.


- Ktorá bola vaša prvá spolupráca?
I.B.: Prvou bola spolupráca na parku v Novom Meste nad Váhom. Ale poznáme sa aj neformálne už dlhšie. My sa venujeme architektúre pozemných stavieb, ale po oslovení zo strany pani Wernerovej sme ponuku prijali. Bolo to pre nás poučné, zaujímavé, ale aj nesmierne namáhavé. Na prvej etape sme si to naozaj naostro odskúšali so všetkými, pretože sa spolupráca iba začínala. Digitalizovalo sa zameranie brehu, muselo sa spraviť veľa manuálnej práce, ale aj veľa administratívnej.

- O čo sa zaujímala odborná porota?
E.W.: Pamätám si na ten deň, keď som ich sprevádzala. Veľmi som si želala, aby tam bolo čo najviac ľudí, ale nebol tam paradoxne nikto. S členmi poroty sme sa veľmi príjemne poprechádzali. Pýtali sa veľmi logické otázky ohľadom fungovania: napríklad ako to bude, keď príde veľká voda a pod., a o otázky na architekonické detaily ohľadom materiálu a jeho životnosti. Bola som prekvapená, že aj zahraničných architektov v porote zaujala úprava potoka.


- Spolupracujete aj na ďaľších projektoch?
E.W.: Oslovilo nás Mesto Považská Bystrica, odkiaľ si boli pozrieť „revitalizáciu toku Dubová“. Spracovali sme pre Považskú Bystricu štúdiu štyroch kilometrov rieky Domanižanka. Teraz získavame oslovenia na spoluprácu na týchto jednotlivých úsekoch.

- Na akých projektoch ste vo vašej doterajšej praxi pracovali?
P.P.: To je rôzne. Bytové domy, rodinné domy, výrobné haly.
I.B.: Áno, je to rôzne, ide o to, k čomu sa dostaneme. Máme skúsenosti s občianskymi stavbami, priemyselnými stavbami. Od drobných stavieb až po rozsiahle projekty, od Myjavy, cez Brezovú, skôr mimo Piešťan.

E.W.: Revitalizácia vodného toku Dubová bola doteraz nosným dielom. Teší ma, že sa objavili aj skutočné parky. Dokončili sme projekt parku pri stavbe Pentagon v Podunajských Biskupiciach, kde by malo prísť prvotriedne parkové prostredie, aby sa vylepšilo sociálne zázemie obyvateľov. Investorom je Magistrát Hl. mesta Bratislavy, budúci rok by malo prijsť k realizácii. Nedávno sme dokončili v Nitrianskej Blatnici historický parkový areál. Hovorím „sme“, pretože všade je to pre mňa spolupráca s mnohými profesistami. Teraz to vidím tak, že ma v budúcnosti čaká tímová práca na projektoch.


- Ako ste reagovali na udelenie Ceny za architektúru?
E.W.: Pozitívne. Teraz, keď si uvedomujem, za čo sme Cenu za architektúru dostali, myslím na to, že nakresliť a navrhnúť je tá najkrajšia časť práce. Potom presadzovať, riešiť to na úrovni administratívy, stavebných povolení a celej bueraukratickej mašinérie je veľmi ťažké. Tá cena je aj za to, ako sme to vedeli dotiahnuť do konca a myšlienku si obhájiť, presadiť. Kým sa dospelo do bodu, keď sa na cyklotrase Dubová prestrihla biela páska, tak som musela význam, ideu, prínos zopakovať snáď miliónkrát. Tvorba človeka obohacuje, mašinéria človeka ničí. Myslím si, že kolegovia Igor a Peter si to tiež dosýta zažili na vlastnej koži, pretože pri premosteniach sa bojuje s normami, statickými posudkami a stále dokola. Človek stráca odstup od toho, či je to esteticky pekné, ale venuje sa tomu. Myslím si, že je to cena aj za vytrvalosť dotiahnuť revitalizáciu do konca.

- Čo sa bude diať teraz s tokom Dubová a jeho okolím?
I.B.: Ja som najviac zvedavý, ako bude tento projekt žiť svojím životom. Ako bude starnúť, ako budú degradovať stavebné prvky, aká je životnosť materiálu, ale najmä aký bude vzťah ľudí k vytvorenému prostrediu. Pre pani Wernerovú je podľa mňa najdôležitejšie to, aby sa dokončila revitalizácia celého zvoleného územia, aby voda čo v Dubovej tečie, bola čistá, aby ju ľudia využívali na oddych, tak ako sme to robili kedysi.

Ivana Moncoľová


( Zdroj: Informácie SKA 1/2009, 4.1.2009 )