|
Pred budovou Slovenského národného múzea v Bratislave odhalili 28. októbra 2010 pamätník Československej štátnosti. Pamätník stojí na mieste pôvodného z roku 1988 komponovaného vo forme pylónu s levom, ktorý pochádzal z pôvodného pamätníka M. R. Štefánika.
Teraz sa socha a kópia pamätníka M. R. Štefánika dostala na nové dôstojné miesto, pred budovu nového SND na nábreží Dunaja. Na nový pylón sa vrátil aj lev.
Miesto pred Národným múzeom zostalo zachované pre pamätník Československej štátnosti. Ako symbol Československa navrhli otcovia idey Andrej Petrek a Štefan Holčík zakomponovať do pamätníka sochu T. G. Masaryka, ako zakladateľa štátu.
Nový pamätník je kompozíciou sochy Ladislava Šalouna (pôvodne stála v interiéri banky) z tridsiatych rokov a horizontálneho základného kameňa od architekta Ivana Salaya z roku 1988. Po štúdiách priestoru a rôznych variantov pylónov a soklov dotvoril architekt - profesor Ján Bahna sochu s granitovým soklom, podnožou a základným kameňom do novej kompozície pamätníka. Takže dve najvýznamnejšie zakladateľské osobnosti Československa majú v Bratislave po dlhých rokoch svoje miesta.
Ako aktuálny komentár k tejto udalosti uverejňujeme článok človeka najpovolanejšieho, Martina Bútoru, bývalého veľvyslanca Slovenskej republiky vo Washingtone.
Vitajte doma, pán prezident
Vznik prvej ČSR v októbri 1918 už v hlavnom meste Slovenska nepripomína iba socha Milana Rastislava Štefánika a pylón s levom ako symbolom légií pred novou budovou SND. Odo dneška tu má oficiálne miesto aj Tomáš Garrigue Masaryk, jej prvý prezident.
Je to dávny dlh človeku, ktorý spolu so Štefánikom a Edvardom Benešom, s pomocou českých a slovenských krajanov a západných mocností, Československo založili. Republiku, ktorá nezmazateľne prispela k rozvoju Slovákov a Slovenska, našej kultúry, vzdelanosti, inteligencie, demokratickej politiky, slobodnej tlače i schopnosti spravovať a vládnuť.
Na jedno sa už takmer zabudlo, nevznikli o tom veľkofilmy ani seriály: osobnosti stojace na čele zahraničného oslobodzovacieho hnutia svojou politickou, vojenskou i diplomatickou činnosťou vytvorili obdivuhodné, priam ohromujúce dielo.
Dokázali zorganizovať našich vojakov v rozvrátenom Rusku a presvedčiť západných spojencov, že samostatnosť Čechov a Slovákov má zmysel. Dokázali kombinovať vizionársku stratégiu s potrebným realizmom.
Nikdy predtým sa v americkej tlači - od New York Times a Washington Post až po miestne denníky - toľko nepísalo o tomto kúsku sveta, ktorého nové usporiadanie potvrdil Robert Lansing, americký minister zahraničia vo vláde prezidenta Woodrowa Wilsona.
Vo vyhlásení odovzdanom Masarykovi 3. septembra 1918 (teda v čase, keď ešte nič nebolo rozhodnuté!), vláda USA konštatovala, že „česko-slovenský ľud sa chopil zbraní proti Nemeckému a Rakúsko-Uhorskému cisárstvu a postavil organizované armády" a uznala Československú národnú radu ako vládu de facto.
Štát, ktorého bol Masaryk kľúčovým tvorcom a reprezentantom, bol ostrovom liberálnej demokracie uprostred autoritárskych režimov i školou demokracie pre jej občanov. Vyrástli v ňom pozoruhodné osobnosti hospodárskeho, technického, politického i kultúrneho života; mnohé z nich si získali uznanie v Európe.
Mal, prirodzene, svoje slabosti a neduhy: partokracia, korupcia, pretrvávajúce rozdiely medzi vyspelejšími a zaostalými regiónmi. Nepodarilo sa mu dosiahnuť dohodu medzi českou a slovenskou reprezentáciou, ktorá by bola partnerskejšia.
Mal ťažkosti s menšinami. Ale keby bol existoval dlhšie - sám Masaryk hovoril o päťdesiatich rokoch - a keby sa nebola vynorila nacistická hrozba, zrejme by aspoň niektoré zo svojich problémov dokázal riešiť lepšie.
Azda až dnes, keď sme si sami odžili vlastných dvadsať rokov budovania demokratickej spoločnosti a keď nás popri úspechoch toľko vecí hnevá, vieme lepšie pochopiť rozsah diela, aké Masaryk a jeho spoločníci vytvorili. V roku 2002 mu odhalili sochu vo Washingtone. Armádny orchester zahral českú, slovenskú a americkú hymnu, slovenská ambasáda prispela k tomu, aby medzi rečníkmi bol spolu s Václavom Havlom aj Michal Kováč. Bolo to dôstojné i dojímavé.
Vo Washingtone stojí socha TGM neďaleko sochy Mahátmu Gándhího. Takú v Bratislave nemáme - zato sa však môžeme usilovať robiť nášmu prvému prezidentovi slušnú spoločnosť.
Písané pre Sme – 28. 10. 2010
Martin Bútora
|
|
|