Výškové budovy na Slovensku v 20. Storočí

Diela rozmanitých konceptov, funkcií i výšok

Výškové budovy už neoddeliteľne patria do obrazu moderných miest. Od tridsiatych rokov uplynulého storočia sú súčasťou aj histórie architektúry na Slovensku. Tie prvé vznikali v celkom odlišných podmienkach ako dnešné, za medzník môžeme považovať Centrálu Všeobecnej úverovej banky v Bratislave z roku 1996. Výškové stavby ponúkajú možnosť uplatniť majstrovský um urbanistov, architektov, konštruktérov a všestranne prispieť do tvorby životného prostredia. Aby tomu naozaj tak bolo, je potrebná živá široká diskusia, do ktorej chcem prispieť aj predkladaným článkom.

Čo je výšková budova?
Výškové budovy nepredstavujú osobitý typologický druh, pretože môžu byť stavbami s rôznou funkčnou náplňou – administratívne, obytné, rekreačné (hotely), zdravotnícke a ďalšie iné, v niektorých prípadoch sa funkcie kombinujú. Čo ich však spája a vyčleňuje od ostatných stavieb, nie je ich náplň (v minulosti práve ona bola podnetom pre vznik vysokých objektov), ale výnimočnosť výšky a uplatnenej konštrukcie. Preto môžeme pojem „vysoká budova“ vymedziť ako budova, kde sa z rôznych hľadísk prejavuje problém výšky. Iné aspekty a mieru výšky uplatnia urbanisti v rôznom prostredí (nižšia historická zástavba, menšie mesto, nový sídelný celok), architekti pri uvažovaní funkcie (byty, administratíva, hotely), konštruktéri a podobne. Výšková budova je prínosom pre ekonomické zhodnotenie pozemku, sľubuje viac zelene a voľných plôch, lepší vzduch a lepší výhľad. Z hľadiska urbanistického je významné jej organizačné, kompozičné, orientačné a symbolicko-výrazové pôsobenie v panoráme mesta. Nová výšková budova prináša tiež zmenu mierky jestvujúceho prostredia, koncentráciu pohybu a aktivít, ovplyvňuje hygienické pomery okolitých budov. Včlenenie výškovej budovy do mestského organizmu preto predpokladá dôkladné multiprofesijné posúdenie.

Chicago – rodné mesto výškových budov
Podnetom pre vznik novodobých výškových budov bola rozsiahla nová výstavba v Chicagu, ktoré v roku 1871 zasiahol ničivý požiar. Za „otca mrakodrapov“ je považovaný William LeBaron Jenney, ktorý v roku 1885 dokončil v Chicagu stavbu desaťposchodovej Home Insurance Building (demolovaná 1931), kde od tretieho poschodia nahradil tehlové múry liatinovými stĺpmi a železnými traverzami. Čoskoro nato, roku 1892, prekročili prominentní chicagskí architekti Burnham a Root dvadsaťposchodovú hranicu vtedy najvyšším obytným domom na svete – Masonic Temple (demolovaný 1939) s počtom 21 poschodí a výškou 92 metrov. Koncepcia moderných mnohopodlažných budov bola teda v podstate vytvorená v priebehu jedného desaťročia . Veľké firmy si čoskoro uvedomili psychologický účinok vysokej budovy a propagačné možnosti, ktoré im poskytuje. Tak sa sama výška stala cieľom a mrakodrapy v Spojených štátoch, dnes však hlavne v ázijských krajinách, sa striedajú v úlohe nositeľa svetového prvenstva.
Na území Slovenska vyrástla prvá moderná vysoká budova v roku 1935 v Bratislave. Svojou výškou 50 metrov výrazne prevyšovala okolitú zástavbu. V podmienkach vtedajšej Československej republiky bola však prvou skutočne výškovou budovou Správna budova Baťových závodov v Zlíne (1936 – 1938, Vladimír Karfík). Mala sedemnásť podlaží a dosiahla výšku 77,5 metra. Pre Vladimíra Karfíka to bola príležitosť uplatniť poznatky získané z pobytu v Amerike v rokoch 1927 – 1929. Novodobé progresívne konštrukcie boli samozrejmou súčasťou tvorby profesora Karfíka, zaoberal sa nimi i vo svojich teoretických prácach. V článku o prvých výškových budovách na Slovensku vyslovil presvedčenie: „Že sa výškové budovy budú u nás stavať čoraz hojnejšie a čoraz vyššie, o tom iste niet pochýb.“

Prvý bol bratislavský podnikateľ Manderla
O vznik prvého „slovenského mrakodrapu“ sa pričinil Rudolf Manderla, majiteľ poprednej bratislavskej mäsiarskej firmy rodiny Manderlovcov . Firmu prebral po otcovi v roku 1916 a pod jeho vedením podnik úspešne napredoval. Inšpirujúcim podnetom pre rozvoj firmy bola pre Rudolfa Manderlu návšteva svetovej výstavy v Chicagu v roku 1934 . Oboznámil sa tam s novými technológiami v oblasti mäsiarstva, ale získal aj bezprostredný kontakt so svetovými trendmi v podnikaní i architektúre. Po návrate rozšíril svoje prevádzky a na zakúpenom pozemku v centre mesta, na dnešnom námestí SNP, plánoval postaviť rozsiahle obchodné priestory. Na danom pozemku stál dom s výčapom zo Slubekovho liehovaru, ten však vyčnieval do rušnej križovatky a preto malo mesto s pozemkom iné plány . Rudolf Manderla ponúkol návrh, že pozemok nezastavia celkom, keď mu povolia postaviť viacpodlažnú polyfunkčnú budovu. S týmto riešením napokon mestská rada súhlasila. Projekt jedenásť poschodového obchodného a obytného domu Manderla vypracoval v rokoch 1933 – 1934 Christian Ludwig v spolupráci s Emerichom Spitzerom a Augustínom Danielisom. Na prízemí bola situovaná firemná predajňa mäsových výrobkov, vo svojej dobe údajne najmodernejšia v strednej Európe, parter bol ukážkovo venovaný mestským aktivitám – sčasti bol uvoľnený pre pohyb chodcov, domom viedla i pasáž so vstupmi do menších prevádzok. Na poschodí bola kaviareň s výhľadom na námestie a na ostatných poschodiach byty. Realizáciu budovy ukončili v roku 1935, použitie železobetónového skeletu a najmodernejších technológií umožnilo previesť výstavbu za krátkych deväť mesiacov. Dom predstavuje prvý odhodlaný krok architekta Ludwiga smerom k moderne, dovtedy vo svojej tvorbe prejavoval náklonnosť skôr k tradičnému tvarosloviu . Stavba, ktorá v čase realizácie vyvolala rozhorčenie časti Bratislavčanov a dnes je jednou z najznámejších dominánt mesta, vznikla ako jedna z prvých v súbore budov, tvoriacich nové reprezentačné námestie Bratislavy – modernej metropoly Slovenska v tridsiatych rokoch minulého storočia. V tom období boli práve tu realizované najlepšie diela najvýznamnejších slovenských architektov .

Ústredná poštová správa v Bratislave
Polyfunkčný dom Manderla, postavený pred 2. svetovou vojnou, nemal vo svojej výške viacero desaťročí konkurenta. Spomeňme ale budovu, ktorá je svojim zjavom dominantná a predstavuje medzník medzi architektúrou predvojnovou a povojnovou. Budova Ústrednej poštovej správy v Bratislave (1951) je dielom architektov Eugena Kramára a Štefana Lukačoviča. Nachádza sa na dnešnom Námestí slobody, ktorého riešenie bolo predmetom viacerých návrhov a súťaží. Aj osadenie poštovej budovy vychádza z návrhu Talianov Ernesta La Padulu a Adalberta Liberu z roku 1943, kedy sa v tomto priestore uvažovalo s výstavbou tzv. Vládnej štvrte – uceleného komplexu vládnych inštitúcií, a riešenie sa hľadalo súťažou . Vládna štvrť nakoniec nebola realizovaná, vo výstavbe námestia sa však uchoval koncept talianskych architektov. Budovy, ktoré vznikli v okolí námestia v päťdesiatych až sedemdesiatych rokoch, tvoria jadro dnešnej Slovenskej technickej univerzity. Doskový objekt poštovej správy, vysoký jedenásť poschodí, je veľkou hmotou, jej účinok sa však oslabuje vzhľadom na rozľahlosť námestia a vzrastajúcu zeleň. Nižšie krídla, pripojené na severnej a južnej strane, napomáhajú budove lepšie komunikovať s okolitým prostredím. Strohý, prísny výraz objektu ale nebol prijateľný pre ideológov v päťdesiatych rokoch, hlásiacich sa k teórii socialistického realizmu. Preto v roku 1954 prebehla súťaž na doriešenie vtedy Gottwaldovho námestia. Jej výsledky sa nerealizovali, no stali sa zdrojom výmeny názorov medzi architektmi .

Moderná zavesená fasáda
S výškovými budovami je príznačne spätá zavesená fasáda. Konštrukčný systém modernej zavesenej fasády sa rozvinul a naplno uplatnil najprv v USA (curtain wall). Rozhodujúci bol pri tom moment aplikovania nového štrukturálneho konceptu, podľa ktorého budova pozostávala z montovaných obvodových stien a vlastného jadra objektu. Vonkajšie steny budovy tak neniesli viac svoju vlastnú váhu a mohli byť navrhované oveľa ľahšie a otvorenejšie než murované, či oceľové steny predtým. Prvou modernou zavesenou fasádou bola opatrená budova Hallidie Building v San Franciscu (1917 – 1918, Willis Polk) . V súvislosti so svetovým rozšírením tejto progresívnej konštrukcie publikovali roku 1931 v časopise Slovenský staviteľ aktuálny článok s výstižným názvom: „Steny domu, ktoré visia“ . Autor v ňom zanietene písal nielen o samotnom princípe konštrukcie, ale i o tom, aký progres táto nová metóda do stavebníctva priniesla. „Pred štyrmi rokmi započalo sa s metodou odsunovania stĺpov zo stavebnej línie. Tu alebo tam sa objavila budova zo zavesenými stenami a reportéri mohli si ubehať nohy a vyžmýkať modzog, jako by povedali obecenstvu, že vek základov a stavaných domov náleží minulosti. Teraz je zavesovanie stavieb vecou celkom bežnou a užívanou tam, kde ide o hodne svetla a o pracovné alebo výkladové miesto bez prekážajúcich stĺpov.“
Na Slovensku bola po prvý raz použitá zavesená fasáda na budove Slovenskej sporiteľne v Bratislave (1930 – 1931, Juraj Tvarožek). Prvými výškovými budovami s obvodovými stenami závesnej konštrukcie u nás boli administratívne budovy Lignoprojektu a Výpočtového strediska OSN v Bratislave na Patrónke. Trojica autorov V. Ferančík, F. Ohrablo a R. Fresser vypracovala projekt v rokoch 1960 – 1962, realizácia paradoxne napriek jednoduchej technológii trvala dlho, až do roku 1969 . Objekty dodnes slúžia pôvodnému účelu – budovu Lignoprojektu odkúpil súkromný investor a prebudoval ju na Westend Tower , výpočtové stredisko OSN je dnes sídlom Inštitútu informatiky a štatistiky INFOSTAT.

Pôsobivá štíhla vertikála na nízkej podnoži
Podnetný koncept výškovej budovy uplatnil architekt Gordon Bunshaft z ateliéru Skidmore, Owings & Merrill v projekte budovy Lever House v New Yorku (1950 – 1952). Táto, dnes už legendárna a pamiatkovo chránená, dvadsaťposchodová budova pozostáva z nízkej horizontálnej podnože a štíhlej vertikály. Priekopnícka bola aj jej zavesená fasáda, prvá v New Yorku. Koncept štíhlej výškovej budovy vsadenej do nízkej horizontálnej podnože neskôr autorsky transformovali mnohí architekti. Toto riešenie umožňuje rozdeliť prevádzku v budove na rušnejšiu časť, situovanú v parteri a integrovanú do mestských aktivít, a na pokojnejšiu, uzavretejšiu prevádzku vo vyšších podlažiach. Koncept je obzvlášť vhodný pre hotelové stavby, čo využil Arne Jacobsen v návrhu hotela Radisson SAS v Kodani (1958) a v šesťdesiatych rokoch aj architekti na Slovensku.
Ako vertikálna vysoká hmota obsahujúca ubytovaciu časť, uložená na nízkej dvoj alebo trojpodlažnej podnoži so spoločenskými, reštauračnými a hospodárskymi priestormi, je koncipovaný hotel Lux v Banskej Bystrici (1965 – 1969, Dušan Boháč, Ján Druga) , hotel Slovan v Košiciach (otvorený v roku 1971, Jiří Drahoš, Václav Čurilla, Pavol Lichard, Karol Rosmány) a hotel Kyjev v Bratislave (1961 – 1973, Ivan Matušík). Všetky tri sú situované v dotyku s historickým jadrom mesta a stali sa novodobými dominantami priľahlých námestí. Najzásadnejšie zasiahol do organizmu mesta hotel Kyjev, ktorý sa vďaka priečeliam z oceľovej konštrukcie najviac blíži výrazu výškových budov svetovej moderny. Hotel je súčasťou uceleného komplexu budov spolu s nízkou podnožou a obchodným domom . Tento nový, svojbytný komplex nahradil predchádzajúcu kompaktnejšiu zástavbu a dominuje novovytvorenému priestranstvu. K výstavbe areálu na Kamennom námestí bola pridružená aj výstavba trojice výškových administratívnych budov na Špitálskej ulici (1965 – 1973, Ivan Matušík). Zaujímavá je skutočnosť, že architekt Matušík navrhol vo svojom súťažnom návrhu (1960, 1. cena) hotel nižší (čo zodpovedá aj blízkosti historického jadra) – výšková hmota mala 10 podlaží, v neskoršom hodnotení konceptu však Vladimír Karfík nabádal k pridaniu ďalších podlaží, odvolávajúc sa na dobovo aktuálnu výstavbu vysokých budov .
Koncept vertikály uloženej na nízkej podnoži uplatnili aj architekti Dušan Kuzma a Anton Cimmermann v projekte budovy Matice slovenskej a Slovenskej národnej knižnice v Martine (1962 – 1975). Budova, situovaná na vyvýšenej terase nad mestom, je významným počinom národnej kultúry. Toto poslanie tvorcovia vyjadrili aj vo svojom koncepte – hmotu budovy stvárnili kontrastne a dominantne, architektúru organicky prepojili s prírodným prostredím, ktoré sa i v slovenskej ľudovej kultúre odzrkadľuje prostotou, úsporným výrazom a kultúrou detailu. Autori sa usilovali uskutočniť tu „istú predstavu o syntéze architektúry a výtvarného umenia“ , podarilo sa im pre Maticu slovenskú získať i diela významných slovenských umelcov.

Výškové dominanty areálov
Od konca päťdesiatych rokov, ale hlavne v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch, vznikali u nás mnohé účelové areály. Ich výstavba vyplývala z naliehavej potreby vybudovať nové objekty pre školstvo, zdravotníctvo, kultúru, pre verejno-správne, spoločenské a ďalšie inštitúcie. Z hľadiska funkčno-prevádzkového i kompozično-výtvarného bolo vhodné vytvoriť v areáli ústredný bod, výrazovú dominantu, čo bolo podnetom a vlastne i možnosťou pre navrhnutie výškovej budovy. Medzi prvé takéto výškové budovy patrí administratívna budova Domu odborov, techniky a kultúry v Bratislave, dnešného Istropolisu (1968 – 1973, Ferdinand Konček, Iľja Skoček, Ľubomír Titl). Koncept areálu postupne kryštalizoval už od roku 1955, prešiel viacerými etapami vývoja v závislosti od požiadaviek investora i urbanisticko-architektonických zmien v bezprostrednom okolí. Realizácia bola ukončená až v roku 1981, čím sa trojici autorov spoločne s početným kolektívom spolupracovníkov podarilo plnohodnotne naplniť stanovený cieľ – vytvorili súbor dominujúci novo stvárnenému námestiu s prirodzeným akcentom vo výškovej budove . Ich zámer sformovať nový mestský priestor, korešpondujúci s významom Domu odborov, bol však, žiaľ, narušený umiestnením objektu tržnice, čo malo dosah aj na finálnu formu časti s kongresovými priestormi.
Areál budov Slovenskej technickej univerzity v Bratislave má svoju dominantu v objekte katedier a administratívy Stavebnej fakulty (1974, Oldřich Černý) . Výšková dvadsaťdva poschodová budova sa v tomto prípade svojimi obmedzenými dispozičnými možnosťami javí ako problematická pre funkčnú prevádzku vysokoškolských pracovísk, ktoré si vyžadujú skôr väzby a priestorové rozvoľnenie v horizontálnom smere. Fakultná nemocnica UPJŠ v Košiciach (1966 – 1979, Otakar Steinbach, Vlasta Grguričová, Eman Hanzlík, Pavel Procházka), na Slovensku prvá stavba svojho druhu, bola však už v dobe realizácie hodnotená veľmi priaznivo . Ak sa zameriame iba na ústredný, devätnásťposchodový monoblok nemocničného areálu, oceníme jeho prevádzkové a hmotové zakomponovanie do komplexu. Nakoľko je súbor situovaný na vyvýšenej krajinnej terase, je zreteľný aj v diaľkových pohľadoch na mesto.


Vysielacia veža na Kamzíku, Bratislava (1975, S. Májek, J. Tomašák, J. Kozák, M. Jurica, J. Privitzer). Zdroj: časopis Projekt 1978 č. 4

Architektom, ktorý počas svojej tvorivej praxe projektoval viacero rozsiahlych komplexov, je Vladimír Dedeček. Predovšetkým to boli vysokoškolské areály v Nitre, Bratislave – Mlynskej doline a vo Zvolene. Areálom, pre ktorý navrhol osemnásťposchodovú administratívnu budovu, je Viacúčelové výstavné zariadenie v Bratislave – Petržalke, dnes Incheba (1974 – 1986). Prvotný projekt mal celkom inú podobu ako jeho súčasný realizovaný variant. Rozsiahly komplex, ktorý architekt chápal ako prvú stavbu budúceho moderného centra Bratislavy, mal pôvodne obsahovať časti s výstaviskom s rozlohou 10 000 m2, niekoľko výškových objektov, amfiteáter pre 25 000 ľudí, športové priestory, hotely, vysoké školy aj osobný lodný prístav . Ministerstvo výstavby projekt schválilo v roku 1975, no už v začiatkoch realizácie bolo zrejmé, že projekt nebude uskutočnený v plánovanom rozsahu, nakoľko je priveľmi finančne náročný. Architekt projekt prepracoval na variant, ktorý v sebe obsahoval najdôležitejšie princípy pôvodného zámeru, no bolo, žiaľ, realizované iba jeho torzo. Výškovú budovu koncipoval Vladimír Dedeček ako spojenie dvoch vertikálnych kvádrových platní, tento princíp uplatnil aj pri svojich skorších dielach. Štíhla budova sa týči nad rozľahlým plató, tvoreným z terás a nízkych objektov výstavných pavilónov, čím sa hlavne z diaľkových pohľadov javí ako solitérny monument.

Mimoriadne autorské koncepty
Ďalšie uvádzané výškové budovy sú solitérnymi objektmi s osobitnými individuálnymi kvalitami, no predstavujú prínos aj pre okolité prostredie. Pozoruhodnú originálnu konštrukciu má Budova štátnych orgánov v Považskej Bystrici (1966 – 1975, Ivan Meliš, Severín Ďuriš). Autori tu po prvý krát v Československu uplatnili systém vahadlového zavesenia oceľových ťahadiel nesúcich jednotlivé podlažia . Vahadlá sú upevnené na mohutných vysunutých konzolách roštu, uloženého na železobetónovom dvojkomorovom jadre budovy. Konštrukcia je plne priznaná a vytvára zaujímavé ukončenie budovy, obalenej subtílnym plášťom závesnej konštrukcie. Administratívna budova štvorcového pôdorysu má dvanásť poschodí, uložená je na dvojpodlažnej podnoži a dopĺňa ju nízky objekt auly v tvare zrezaného kužeľa.


Súťažný návrh na kultúrno-spoločenské centrum pri Dunaji, Bratislava (J. Lacko, L. Kušnír, I. Slameň). Zdroj: časopis Projekt 1968 č. 8-9

Modernou dominantou historického šošovkového námestia v Michalovciach je Združená administratívna budova (1968 – 1976, Pavol Merjavý). Architekt riešil zložitú úlohu, pretože vytváral nový objekt na urbanisticky veľmi citlivom mieste, bol limitovaný použitím prefabrikovaného montovaného skeletu a budova mala slúžiť jedenástim investorom . Autor túto výzvu zvládol úspešne, mäkko formovaná hmota dvanásťposchodovej budovy sa priaznivo uplatňuje aj v diaľkových pohľadoch na mesto. Sám architekt zaraďuje administratívnu budovu v Michalovciach medzi svoje vydarené diela: „Je mi blízka preto, že som hľadal siluetu, ktorá by nebola v mestskom prostredí taká tvrdá. Pretože je to jediná budova, ktorá dominuje širokému okoliu. Aby svojou hmotou suplovala siluetu kostola, ktorá je typická pre mestá.“
U nás ojedinelou výškovou budovou kruhového pôdorysu je Internát Vojenskej akadémie A. Zápotockého v Bratislave, známy aj ako „Kukurica“ (1970 – 1977, Ján Strcula, Cyril Sirotný). Autori sa k forme priklonili racionálne, zvážiac urbanistickú situáciu a tvarové možnosti – veľmi malá plocha pozemku, exponovaná poloha vyžadujúca si rovnocenné pohľady, statické a konštrukčné prednosti valcového objemu, optimálne preslnenie interiéru, ekonomická dispozícia i konštrukčné riešenie. Zvolené riešenie dvadsaťšesťpodlažnej budovy internátu sa ukázalo byť šťastným a na dobrej architektonickej úrovni .

Stavby pre verejno-komunikačné inštitúcie – patrili medzi najvyššie
Po 2. svetovej vojne v súvislosti s rýchlo narastajúcim objemom a šírením informácii rezonovala na Slovensku potreba vybudovať objekty pre výrobu a vysielanie rozhlasových a televíznych programov i prípravu a vydávanie tlače. Až v šesťdesiatych rokoch však prebehli početne obsadené urbanisticko-architektonické súťaže na umiestnenie a realizáciu budov pre televíziu, rozhlas a tlač v Bratislave. Architektonické stvárnenie vyjadrovalo dôležité kultúrno-spoločenské postavenie týchto inštitúcií a boli tu uplatnené vo svojej dobe mimoriadne, inovatívne a originálne konštrukčné riešenia.
Prvou realizovanou z uvedených stavieb bola Budova tvorby programu STV (1965 súťaž na rozšírenie, 1975 sprevádzkovaná výšková budova, Jozef Struhař, Václav Čurilla). Dvadsaťdeväťpodlažná budova s výškou 108 metrov bola dlhú dobu najvyššou budovou v Československu. Navrhnutá je z oceľovej konštrukcie so železobetónovým jadrom a so štyrmi železobetónovými obvodovými výstužnými stenami . Tieto steny sú natočené ako skosené nárožia, čo budovu príjemne zoštíhľuje. Zaujímavé ukončenie budovy je vytvorené jednopodlažnou hmotou s pílovito zalamovanými stenami. V súvislosti s televíznym vysielaním treba spomenúť aj Televíznu vežu na Kamzíku (1975, Stanislav Májek, Jakub Tomašák, Juraj Kozák, Milan Jurica, Ján Privitzer), ktorá je so svojou výškou 200 metrov najvyššou stavbou v Bratislave.
Koncepcia riešenia budovy Slovenského rozhlasu sa hľadala súťažami v rokoch 1962 a 1963, realizácia projektu bola zavŕšená roku 1984 (Štefan Svetko, Štefan Ďurkovič, Barnabáš Kissling, spolupráca Marta Skočková-Pisončíková). Podľa zámeru autorov malo rozhlasové centrum „zohrať v centrálnej oblasti mesta významnú úlohu z hľadiska priestorotvorného i atraktívnosti novovytváraného spoločenského prostredia.“ Komplex bol navrhnutý ako súčasť tzv. priečnej osi – komunikačnej línie smerujúcej od hlavnej železničnej stanice k nábrežiu Dunaja, čím bol integrovaný do mestských aktivít. Myšlienka priečnej osi však nebola realizovaná a z tohto hľadiska ostal autorský koncept neukončený. Hmotovo bol súbor riešený ako členitá kubusovitá podnož vo vzťahu ku hmote tvaru obrátenej pyramídy. V tejto nahor stupňovito narastajúcej hmote sú po obvode umiestnené redakčné a administratívne priestory, ktoré obaľujú a chránia vo vnútri umiestnené srdce rozhlasu – vysielací blok. Výšková hmota má oceľovú nosnú konštrukciu, kombinovanú so železobetónovým jadrom budovy.
V roku 1967 prebehla urbanistická súťaž na nové kultúrno-spoločenské centrum hlavného mesta, ktorého súčasťou mali byť aj priestory pre redakcie a výrobu tlače. Najvyššie ocenenie získal autorský kolektív Jozef Lacko, Ladislav Kušnír, Ivan Slameň a neskôr pri projektovaní objektu Tlačového strediska (1976 – 1987) pribudol do kolektívu Osvald Dóra. Stavba bola rozvrhnutá do troch výškovo diferencovaných objektov. Tlačové kancelárie mali priestory v päťpodlažnej budove, výrobné a distribučné prevádzky sa nachádzali v nízkom kompaktnom monobloku a redakcie sídlili vo výškovej dvadsaťsedemposchodovej budove . Pre konštrukciu tejto 104 metrov vysokej budovy boli použité unikátne oceľové Vierendelove nosníky, umiestnené v každom druhom podlaží. Tieto prvky boli viditeľné na fasáde, stali sa výrazovými prvkami budovy. V uplynulých rokoch stavba prešla rekonštrukciou, pričom nosníky ostali čitateľné naďalej, i keď za novým subtílnym obalom budovy . Kultúrno-spoločenské centrum pri Dunaji sa postupne dotvára a v najbližšej dobe bude po takmer štvrťstoročí projektovania a realizácie uvedený do užívania jej ústredný bod – budova Slovenského národného divadla (1983 – 2007, Peter Bauer, Martin Kusý, Pavol Paňák).

Najvyššie budovy Petržalky
Petržalka ako mestská časť Bratislavy, ktorá bola takmer nanovo budovaná od konca šesťdesiatych rokov, si postupne vystavala sídla svojich správnych inštitúcií. Budovy boli architektonicky stvárnené ako dominanty, čo zodpovedalo ich významu pre sídlo. V roku 1984 bola ukončená realizácia najvyššej budovy v Petržalke – administratívnej budovy Technopol (Rudolf Masný) so sídlom miestneho úradu. Je to dvojica budov vysokých 90 metrov, ktoré majú čelné, širšie, fasády presklenné a bočné plné. Dopĺňa ich jednopodlažná budova so spoločenskými, reštauračnými a hospodárskymi priestormi.
V období už zmenenej spoločenskej situácie po roku 1989 pribudla v blízkosti Panónskej cesty – významnej severojužnej komunikácie, budova Ústredného daňového riaditeľstva (1998, P. Jančo, S. Beňačka, J. Koštial, P. Štrpka, M. Štekláčová, Z. Čižmárová). Pozostáva z dvoch hmotovo odlišných častí, vyššia trinásťposchodová časť je situovaná na severnom nároží. Budova je vložená medzi objekty lemujúce rušnú dopravnú tepnu a svojou výškou príjemne horizontálne rozohráva ich líniu.
Tretím objektom, postaveným v uplynulom storočí, je už spomínaná administratívna budova Incheba (1986, Vladimír Dedeček), vysoká 85,6 metra. Patrí do areálu, ktorý bol koncipovaný ako prvá stavba nového mestského centra. Tento koncept vychádzal z prelomovej myšlienky budovať Bratislavu ako mesto na Dunaji, zhmotnenej v šesťdesiatych rokoch práve veľkolepou výstavbou Petržalky. V súlade s touto ideou sa pripravuje v Petržalke i budúca výstavba.

Inžinieri konštruktéri, statici a ich inovatívne riešenia
Výškové budovy si vyžadujú osobitné konštrukcie, ktoré samozrejme determinujú ich architektonické stvárnenie, na druhej strane však aj architektov koncept podmieňuje voľbu konštrukcie. V sedemdesiatych rokoch uplynulého storočia, kedy sa u nás už výškové budovy stavali vo väčšom počte, sa zvažovali prednosti konštrukcií železobetónových a oceľových. Jednu z odborných diskusií, publikovanú v časopise Projekt, uzavrel s nadhľadom inžinier – konštruktér Juraj Kozák: „Napokon by som chcel zdôrazniť, že vysoká budova je individuálna konštrukcia. Nebudeme predsa opakovať nejakú výškovú budovu, nápadnú samu osebe, viackrát. A nehnevajte sa, oceliari sa zatiaľ individuálnym potrebám architekta dokázali lepšie prispôsobiť. Je to dané tým materiálom. ... Domnievam sa, že v našich podmienkach by zrejme bolo ideálnym riešením oba materiály rozumne kombinovať a využívať dobré vlastnosti, ktoré každý z nich má. Veď my ich dobre poznáme, pri oboch.“ V uvedenej diskusii sa potvrdila potreba spolupráce architekta a konštruktéra, obzvlášť pri výškových budovách. Medzi našich špičkových odborníkov v oblasti kovových konštrukcií patril Juraj Kozák (1973 Hotel Kyjev, Bratislava; 1975 Televízna veža na Kamzíku; 1987 Tlačové stredisko, Bratislava) a taktiež Ján Bustin (1975 Budova štátnych orgánov, Považská Bystrica; 1984 Slovenský rozhlas, Bratislava), v oblasti betónových konštrukcií to bol Pavel Čížek (1971 Hotel Slovan, Košice; 1973 Hotel Kyjev, Bratislava). Inžinieri Ondrej Dukát a Vladimír Fraňo vyvinuli technológiu dvíhaných železobetónových stropov popri monolitickom jadre (1975 Matica slovenská, Martin). Osobitný prínos inžiniera Bustina v riešení budovy Slovenského rozhlasu uvádza architekt Štefan Svetko: „O mimoriadnych novátorských technických riešeniach v budove Slovenského rozhlasu, ktorých autorom je inžinier Ján Bustin z Vítkovických železiarní, vie dnes iba málokto. Pružné uloženie a zavesenie 12 000 m3 objemu koncertnej sály ako aj obvodový hliníkový plášť budovy boli pre nás študijnými novinkami a vstupovali sme do ich riešenia s vedomím možných rizík.“
Experimentálnym, originálnym projektom (medzi ktoré výškové budovy bezpochyby patria) priala atmosféra šesťdesiatych rokov a jej ovocím sú i niektoré diela z rokov sedemdesiatych. V tej dobe sa stretli viaceré priaznivé faktory: spoločenská požiadavka na nové stavby (často prvé svojho druhu), sústredené finančné prostriedky v plánovanom hospodárstve, vzrastajúca úroveň techniky i realizačných schopností výrobných podnikov, uvoľnená politická situácia umožňujúca kontakt s aktuálnymi svetovými trendmi a priaznivá duchovná atmosféra v spoločnosti. Práve tá spájala kolektívy pri projektoch stavieb v zanietení za dobrú vec a tvorbu nových hodnôt pre spoločenstvo. Nad technicky náročnými projektmi sa rovnocenne stretli architekti a konštruktéri, opäť tu uvediem citát Štefana Svetka, ktorý hovorí o výstavbe budovy Slovenského rozhlasu: „Výsledný tvar nebol len ideovým zámerom architektov, ale výsledkom spoluautorskej účasti Vítkovických železiarní, inžiniera Jána Bustina a jeho kolektívu na tvorbe projektu. Výsledný obraz a v ňom uplatnené nekonvenčné technické riešenia nemajúce obdobu sú ovocím nových foriem spolupráce v tej dobe.“

Vykročenie do nového tisícročia
Výškovou budovou na Slovensku, ktorá dobou vzniku patrí ešte do 20. storočia, ale svojím architektonickým stvárnením, použitou konštrukciou i materiálmi, procesom výstavby i projektovania a typom investora predznamenáva už storočie nasledujúce, je Centrála Všeobecnej úverovej banky v Bratislave (1994 – 1996, Ján Bahna, Ľubomír Závodný, Igor Palčo, Miloš Juráni) . V uplynulom storočí vznikali u nás výškové budovy v obmedzených technických a materiálových podmienkach. Ideové koncepty a najvhodnejšie riešenia sa profilovali v súťažiach s bohatou účasťou. Realizované diela sú výsledkom tímovej práce, kde architekt svoju autorskú myšlienku dotváral v spolupráci s konštruktérom, hľadajúc zodpovedajúce, často originálne riešenie. Treba tiež povedať, že výškových budov nevzniklo na Slovensku za sledované obdobie veľa v porovnaní so súčasnosťou. Je pozoruhodné, že v Bratislave sa ich momentálne nachádza a stavia viac ako v Prahe a Brne spolu . Výstavba výškových bodov v Bratislave o krok predbehla vznik koncepcie, ktorá by ju usmerňovala. Ako je takáto koncepcia potrebná, potvrdil svojimi slovami už v roku 1973 urbanista Jindřich Krise: „Vysoká budova je výnimkou v plánovaní miest a zdá sa, že ňou ostane. Bolo by však logické, aby sa s ňou počítalo aj v stavebnom zákone. Plán mesta sa nerealizuje súčtom individuálnych budov, ale vyššou hodnotou urbanistického celku.“
V súčasnosti sa práve s narastajúcou výškou a počtom dostávajú do popredia hlavne otázky vzťahu výškových budov s jestvujúcim prostredím, ich zakomponovanie v obraze mesta, vplyvy na životné prostredie. Ich riešenie si vyžaduje komplexné rozbory a aktívnu odbornú diskusiu. V dnešnej dobe majú výškové budovy opodstatnené miesto v novej výstavbe a pri ich rozvážnom a citlivom projektovaní nebudú iba symbolmi módy, moci a prestíže, ale prejavom našich najlepších schopností v tvorbe mestského prostredia.

Článok vznikol na Oddelení architektúry ÚSTARCH SAV v rámci projektu VEGA 2/7112/27.

KATARÍNA ANDRÁŠIOVÁ

Predchádzajúci článok Obsah Nasledujúci článok